Ja sám oci

Oooooooooooci ja sám!  vykríkol môj frustrovaný 5 ročný syn, po chvíli samozrejme hodil topánku do kúta   "Šnúrky sú boj!!!! " Zostal som stáť a pozerám "miniatúrny človek na miniatúrnej stoličke s tvrdohlavosťou veľkosti slona. Toto nie je fér!" pomyslel som si. Bol čas odchodu a ako obyčajne sme do škôlky meškali. Veľmi živo som si vedel predstaviť učiteľkinu tvár. Áno, už ju vidím, prevracia malé očka za žltými okuliarmi - "opäť neskoro, pán Bača". Toto sa nestane, povedal som si a vrhol som sa k nemu, aby som mu tie topánky zaviazal.

Hneď za vstupnými dverami v drevenom ráme, ktorý som sám pred niekoľkými rokmi vyrobil mi oči padli na fotku môjho deda. Jeho čierno biela tvár sa na mňa upreto a zamračene pozerala.

Čoooo? Pomyslel som si ako keby som chcel tomu pohľadu oponovať, ale v tú sekundu som sa ocitol, pred chatrčou svojho deda na lazoch za Veľkým poľom. Mal som asi 7 rokov a dedo ma učil rúbať drevo. Trpezlivo pri mne stál a nastavoval mi každé poleno. Niekedy sa podarilo a niekedy len tak tak dedo uhol rukou. Znovu som sa načiahol, keď v tom moje úsilie trafiť sa do prostriedku pňa prehlušil hysterický ženský výkrik vychádzajúci z úst mojej mami. Vyrútila sa z domu silou cunami aby zabránila môjmu ďalšiemu pokusu zaťať sekeru do dreva.  Ja som ostal ako zamrznutý a díval sa, kedy sa tá vlna ku nám dovalí. Dedo pokojne stál a hoci trochu rozmrzelo dosť pobavene pozeral na bežecký výkon svojej nevesty, teda mojej mami. Neviem, čo jej v vtedy povedal , ale do večera som rúbal a potom ďalší deň znovu a znovu.

Dnes som umelecký stolár, drevo je moja láska a práca s ním napĺňa môj život každý deň a živí moju rodinu. Pozrel som sa opäť na fotku, dedova tvár sa akoby usmiala. Nadýchol som sa, vyhodil z hlavy všetky alternatívy. Typu beriem dieťa pod pazuchu a bežím do auta a potom 180 - tkou zaflekujem na jedinom voľnom mieste pred škôlkou. Učiteľky mi tlieskajú a dávajú odznak otca roka. Či aj táto je dobrá, stiahnem mu gate a dám mu čo sa mu na tu malú prdel zmesti. Tak, presne toto som z hlavy vyhodil. Potom som už len skĺzol opretý o chrbát vedľa môjho syna, rozšnuroval
si aj svoje topánky a povzbudzujúco naňho mrkol ....